Fyziológia hlasu

Ľudský hlas vzniká v hrtane (larynx), periodickým zhusťovaním a zrieďovaním vzduchového stĺpca nad hlasivkami. Hlavným aktérom fonačného procesu sú hlasivky (hlasivkové väzy 1 až 2 mm široké a 2 až 2,5 cm dlhé), z tohto hľadiska najdôležitejší orgán.

 

Pri dýchaní sú hlasivky od seba vzdialené a vzduch nimi voľne prúdi. Pri fonácii sa však k sebe priblížia sťahom hrtanových svalov. Následne pri výdychu sa pod hlasivkami zväčší tlak vzduchu a tým ich roztvorí, čím tlak vzduchu klesne, hlasivky sa k sebe znova priblížia a celý cyklus sa periodicky opakuje. Rytmickým odďaľovaním a približovaním hlasiviek sa periodicky otvára a zatvára hlasová štrbina a tieto vibrácie, kmity hlasiviek, spôsobujú vznik tzv. primárneho tónu, ktorý však ako taký nemá ešte vlastnosti výsledného zvuku ľudského hlasu, je slabý a nevýrazný.

 

Svoju špecifickú farbu a intenzitu nadobúda až vniknutím do rezonančných priestorov rozličného objemu a formy, kde získava charakteristické vlastnosti, podľa ktorých určujeme zvláštnosti hlasu každého človeka. Modifikačným ústrojom upravujúcim primárny tón a jedným z najdôležitejších rezonančných priestorov je v prvom rade hltan (pharynx), kvôli svojej priestrannosti, pružnosti a tvárnosti. Spolu s ústnounosovou dutinou tvoria spojitý rezonátor. Keď hovoríme o rezonančných priestoroch ľudského tela, dá sa povedať, že siahajú od bránice až po lebku. Zvyčajne sa delia na dva hlavné rezonančné okruhy:

 

- Oblasť hrudnej rezonancie (spodná časť hrtana, priedušnica, priedušky, pľúca, oblasť hrudného koša).

- Oblasť hlavovej rezonancie (je výsledkom súčinnosti všetkých priestorov hlavovej oblasti a hrtana, pričom okrem oblasti hltana, ústneho priestoru a hlavových dutín sem patria aj čelové a čelustné dutiny, prínosové dutiny a dutina kosti klínovej).

 

Pre správnosť pochopenia celého procesu fonácie, je potrebné zdôrazniť, že vznik ľudského hlasu nie je podmienený len kmitaním hlasiviek, ale je výsledkom zložitej kooperácie viacerých skupín orgánov, ktoré delíme na základné štyri okruhy:

- Dýchací orgán: nos, priedušnica, priedušky, hrudný kôš s pľúcami

- Fonačný orgán: hrtan s hlasivkami

- Rezonančné priestory: hltan, hltanová a ústna dutina, nosová dutina, prínosové dutiny, priedušnica a priedušky

- Artikulačný orgán: jazyk, podnebie, zuby, ústna časť hltana

Ani jednu z týchto štyroch častí nemôžeme však pokladať za hlavnú, pretože plnohodnotný ľudský hlas môže byť sformovaný len pri koordinovanej práci všetkých častí hlasového orgánu pod kontrolou centrálnej nervovej sústavy.

 

Dôležitým a často spomínaným aspektom pri správnom nasadení speváckeho tónu je práve fáza nádychu, ktorá priamo predchádza a výrazne ovplyvňuje kvalitu samotnej fonácie, čiže tvorby tónu. Často spomínaným výrazom, ktorý používa množstvo vokálnych pedagógov, je práca s bránicou (resp. dýchanie do bránice), čo je avšak zavádzajúce a z fyziologického hľadiska absurdné. Bránica (diafragma) je totiž hladký sval, rozdeľujúci hrudnú dutinu od brušnej, takže nie je možné do nej dýchať a dokonca ani ju vedome ovládať. Vedome ovládame okolité svalstvo, čiže predovšetkým brušný lis a medzirebrové svaly. Pri nádychu bránica klesá do brušnej dutiny a uvoľňuje miesto roztiahnutým pľúcam. Pri výdychu sa uvoľňuje  funkcia nádychových svalov a aktívne sa realizujú len svaly medzirebrové a brušný lis.

Otázka správneho dýchania pri spievaní bude stále vážnym problémom a história vokálneho umenia i vokálna prax potvrdzujú, že základom hlasového vzdelania je práve správne ovládanie dychovej opory (je to termín často používaný v oblasti vokálnej pedagogiky a znamená uvedomelú, spomalenú fázu výdychu pri koordinácii nádychových a výdychových svalov). Základné princípy speváckeho dýchania sú: pokojný nádych, zdvihnutie mäkkého podnebia pri uvedomelom mäkkom uvoľnení koreňa jazyka, nie príliš dlhé zadržanie dychu pred začatím fonácie, pružná distribúcia dychu počas spievania tak, aby bol zvuk počas celej dĺžky fonácie podporený (vypružený) dychom. Rozoznávame niekoľko typov dýchania, najčastejšie sú však uvádzané tri základné druhy :

 - kostálne - hrudné dýchanie (hrudník sa rozširuje v spodnej časti, brušná stena je vtiahnutá)

 - abdominálne - brušné, spodné (hrudník sa pri nádychu nezdvihne, rozširuje sa len vo vertikálnom smere a brušná stena sa vyklenie dopredu)

 - kosto-abdominálne - kombinované, brušno-hrudné (hrudná dutina sa rozširuje oboma smermi, horizontálne aj vertikálne a vyklenie sa brušná stena)

Najefektívnejším spôsobom je dýchať ústami aj nosom, pričom využívame celú kapacitu pľúc pri kombinovanom kosto-abdominálnom dýchaní. Pri ňom hlas nadobúda široký dynamický diapazón. Ako už bolo vyššie spomenuté, najdôležitejším bodom je mať už pri nádychovej fáze presnú technickú predstavu spievaného tónu a prispôsobiť tejto predstave postavenie úst, sústrediť sa na povolenie a uvoľnenie hrtanového svalstva a následné nenásilné a mäkké nasadenie tónu. Zjednodušene povedané správny nádych je kľúčom k správnemu spievaniu.