Technika spevu

Spev je jedným z najprirodzenejších hudobných prejavov človeka. Pre každého bez rozdielu, je hlasový prejav ako taký zároveň aj tým najpoužívanejším spôsobom vyjadrenia rozličného spektra emócií (od prejavov radosti a eufórie až po hnev, či plač). Dá sa povedať, že ľudské telo je vlastne už od narodenia uspôsobené vydávať častokrát aj veľmi silné zvuky bez toho, aby pocítilo akékoľvek preťaženie hlasového aparátu. Postupom času však väčšina z nás túto schopnosť stráca.

Prečo je to tak?  Aké sú hlavné predpoklady, ktoré musí mať človek aby sa mohol stať spevákom ? Aby sme si mohli dať odpoveď na túto otázku, spýtajme sa čo si vlastne predstavujeme pod pojmom spev. Vo veľmi zjednodušenej forme by sa dalo povedať, že je to vedomé tvorenie tónu v určitej výške, resp. jeho intonovanie.

Prvým a zároveň aj najdôležitejším predpokladom a podmienkou pre budúceho speváka je teda hudobný sluch. Túto schopnosť nemajú asi len dve percentá ľudí, ktorí ani netušia, že intonujú falošne, takže sa táto (ne)schopnosť dá pomerne ľahko identifikovať. Rôzne intonačné nepresnosti pri snahe zopakovať požadovaný tón je však u väčšiny ľudí, ktorí nevyužívajú svoj hlas, pomerne bežný problém, s ktorým sa dá pracovať. Túto schopnosť je preto dôležité už od malička rozvíjať (najlepšie pod odborným vedením) a bez zbytočného forsírovania kreatívnym spôsobom vytvárať v prvom rade správnu predstavu znenia hlasu.

Správna spevácka predstava“ je tým najdôležitejším vodítkom a často jedinou záchranou speváka v celej jeho ďalšej kariére. Hudobník a predovšetkým spevák totiž celý svoj život pracuje hlavne s predstavami. Keďže ako speváci narábame najmä s jemnou motorikou určitých svalových skupín, je veľmi dôležité, aby dieťa nezískalo zlozvyky, ktoré sa neskôr naozaj veľmi ťažko vymazávajú z tzv. svalovej pamäte.

Prvou a jednou z najťažších úloh hlasového pedagóga, je teda správne   nastavenie“ žiakovho hlasu a pritom zachovanie jeho individuálnych znakov. Čiže čo najväčšie rozšírenie jeho hlasového rozsahu, zvládnutie mutácie hlasu a učenie žiaka sebareflexii, ktoré by malo vyústiť do neskoršej úplnej samostatnosti speváka (v speváckej terminológii sa tomu hovorí osvojenie si  správnej speváckej techniky). 

Spevácky prejav je totiž špecifický v tom, že žiak nepočuje reálny výsledný zvuk, ktorý vydáva. Preto je veľmi dôležité, aby ho netvoril len podľa svojho sluchu, ale pomocou pocitov a predstáv, ktoré mu sprostredkuje jeho učiteľ. Vo výučbe spevu neexistuje vlastne žiaden „meter“ na metodiku spevu. Každý žiak je neopakovateľný jedinec. Má iné úplne všetko (hlas, rezonančné priestory, chrup, hrudnú dutinu, prepážky, hlasivky, muzikantskú inteligenciu, hudobnú pamäť, sluchové schopnosti, nervovú labilitu a mnoho ďalších osobitných daností a schopností).

Preto pochybujeme o účinnosti rôznych „zaručených rád“ ako správne spievať, ktoré sa v poslednom čase šíria nielen cez internet. Práca s ľudským hlasom je náročný proces, ktorý vyžaduje skúseného a kvalitného odborníka a výsostne individuálny prístup. Učiteľ musí mať citlivé „diagnostické ucho“, ktoré hneď odhalí v čom spočíva žiakov problém a vysvetlí mu ho spôsobom, ktorý povedie k jeho odstráneniu.

Ďalším predsudkom je rozdeľovanie a škatuľkovanie techník spevu na tzv. klasický spôsob (ktorý používajú operní speváci) a techniky vhodné na interpretáciu muzikálu ,  šansónu a popového žánru. Operný spev je podľa tohto názoru len preferovaním hlavovej rezonancie, klasická technika robí spev zbytočne hlučným, zastaralým a preto nepoužiteľným pre žánre ako pop, alebo muzikál, pri ktorých sa používa práca s mikrofónom. Našou filozofiou a hlavne hlavným poslaním našej školy je odstránenie tohto predsudku. Chceme prepojiť a využiť všetky poznatky a dlhoročné technické výdobytky klasických speváckych škôl minulosti akým je napr. technika  spevu bel canto  a aplikovať ich ako všeobecne platný princíp správnej tvorby speváckeho tónu. Vychádzame z vlastnej praktickej skúsenosti a dlhoročného vzdelávania sa v oblasti spevu a presadzujeme názor, že správna spevácka technika je len jedna (bez ohľadu na akýkoľvek žáner) a to taká ktorá spĺňa tieto atribúty:

 

  1. hlas znie ľahko, zdravo, voľne a plnokrvne v celom svojom rozsahu

  2. je schopný bez námahy veľkých dynamických rozdielov na malej hudobnej ploche

  3. jeho artikulácia je zrozumiteľná

  4. nie sú forsírované ani jeho vrchné, ani spodné polohy

  5. spevák má pri speve dobrý pocit, nerieši samotné technické zvládnutie skladby, ale venuje sa hlavne naplneniu jej vnútorného obsahu

 

Až po zvládnutí týchto bodov možno začať žonglovať s rôznymi interpretačnými nuansami, ako je plynulý prechod hlasu do falsetu, či pritlačenie na hlas a vytvorenie chripotu, alebo iných ľubovoľných efektov. Ovládanie účinných hlasových cvičení je však dôležité pre opätovné správne „nastavenie“ hlasu (napr. pri rozospievaní) a s ním spojená tzv. hlasová hygiena speváka. Tá je tou najdôležitejšou podmienkou dlhej a kvalitnej kariéry bez vážnych hlasových indispozícií. Preto treba robiť zásadný rozdiel medzi slovom spevácka technika a spevácka interpretácia vyššie spomínaných žánrov. Technika je totiž len základným, aj keď nevyhnutným predpokladom pre následnú interpretáciu rôznych štýlov. Bez jej dokonalého zvládnutia sa však časom celkom iste dostaneme do slepej uličky. Ľudský hlas je tým najdokonalejším hudobným nástrojom a preto je potrebné venovať jeho výučbe náležitú pozornosť.